8 mesiacov veľkého RusZZZ obskurantizmu

Dnes majú Rašisti jubilejný dátum – 8 mesiacov plnej agresie proti Ukrajine, kde zabíjajú, mučia, lúpia, znásilňujú, ničia mestá. Radostne oslavujú toto výročie, hrdí na všetky vojnové zločiny, ktoré spáchali, a „nikto ich nemôže zastaviť“.

A vôbec ich nemrzí, že za ten čas prišli o takmer 70-tisíc vojakov, viac ako 5-tisíc bojových vozidiel, 3-tisíc tankov, 520 vrtuľníkov/lietadiel a dokonca 16 lodí.

Nie je to smutné, pretože v skutočnosti nepočítajú svoje straty – veď „pre Rusko neexistujú neprijateľné straty“, ako povedal jeden kremeľský propagandista.

Koho zaujíma, koľko tam padlo vojakov, ak je táto vojna pre impérium ako dar z nebies – okrem možnosti zarobiť na drancovaní vojenských rozpočtov, zmocniť sa nových území, nových otrokov a zdrojov je tu aj možnosť zbaviť sa tých, ktorí nezodpovedajú vysokým štandardom superštátu z rasových, ideologických alebo náboženských dôvodov, a zbaviť sa prebytočnej „rozpočtovo-parazitickej“ nižšej sociálnej vrstvy a kriminálnych živlov?

„Kolos na hlinených nohách“ však narazil na „nečakane“ silný odpor Ukrajincov, „nečakane“ skutočnú ukrajinskú armádu, „nečakane“ veľkú podporu Ukrajiny zo strany svetového spoločenstva a „nečakane“ slabú a vydrancovanú ukrajinskú armádu.

Áno, samozrejme – na začiatku mala ríša silné, dobre vycvičené (aj keď zo starých učebníc) jednotky s dobrým vybavením a s pomerne vysokou motiváciou. Ale kvôli priemernosti najvyššieho vedenia a podceneniu ukrajinskej armády, ako aj nezohľadneniu odmietavého postoja miestneho obyvateľstva k okupačným jednotkám – všetky tieto takpovediac „elitné“ jednotky boli premrhané a veľmi rýchlo sa vyčerpali. Kto „bráni“ rozvoju ríše, kto ju „ohrozuje“ separatizmom? Je celkom zrejmé, že všetky „znevýhodnené“ regióny by mali byť vyčistené od aktívneho pôvodného obyvateľstva a na ich miesto by mali byť dosadení tí, ktorí sú lojálnejší centrálnej vláde.

Spolu so stratou bojaschopných jednotiek sa začal vytrácať aj strach vazalov a bábok Kremľa pred ich oslabeným panovníkom, ktorý stratil všetku prestíž:

🔘 „nevďačný“ za svoj trón, kazašský diktátor Tokajev začal lavírovať medzi NATO a Čínou a všemožne prejavovať svoje pohŕdanie Moskvou;

🔘 Neuveriteľne „drzý“ diktátor Tadžikistanu žiada, aby sa k jeho krajine pristupovalo ako k rovnocennému partnerovi, a zároveň odmieta pomôcť vo vojne, hoci podľa papierov má CSTO pomáhať;

🔘 Arménsko a Azerbajdžan, ktorých konflikt Kremeľ celé desaťročia podporoval a snažil sa ho čoraz viac rozvíjať, „zrazu“, hneď pri oslabení Kremľa, podpíšu mierovú zmluvu a vzájomne uznajú svoje hranice, čím sa impérium pripraví o ďalší bod vplyvu na Kaukaze a „sploští“ veľký trh so zbraňami v regióne.

Okrem toho sa impériu za tých 8 mesiacov podarilo zaslúžiť sa o uvalenie bezprecedentného počtu medzinárodných sankcií proti nemu vo svetovej histórii a zároveň priviesť celý svet k tomu „bodu varu“, keď jednotlivé krajiny začali medzi sebou súťažiť nie v tom, kto „upokojí“ Moskvu v rokovaniach, ale v tom, kto bude viac a rýchlejšie dodávať zbrane Ukrajine.

Všetky tieto udalosti nemohli neovplyvniť samotnú ríšu. Postupne v ňom rastú rebelujúce sily – niektoré chcú zmenu moci, iné chcú zrútenie samotného impéria. Nakoniec to povedie k rozpadu impéria, ale na to je ešte priskoro – ešte nie je toľko obetí ani taký rozsah porážky (aspoň povedomie o rozsahu porážky), pri ktorom väčšina obyvateľov impéria začne svoju nezmyselnú a nemilosrdnú vzburu, počas ktorej je dôležité nezívať a nasmerovať vzbúrenú masu správnym smerom, aby sa tento fašistický štát rýchlejšie rozpadol.